Kto zaplatí účet za zmenu školstva?
Na konferencii Eduforum 2026 diskutovali donori Martin Kubík a Martin Kúšik a zástupcovia prijímateľov Martina Kolesárová a Peter Halák o financovaní zmien vo vzdelávaní. Zhodli sa, že ročné granty na systémové inovácie nestačia a potrebné sú dlhodobé partnerstvá; rozchádzali sa v tom, ako sprístupniť financovanie a akú úlohu má mať štát. Halák zdôraznil, že štát má systémové zmeny financovať, zatiaľ čo Kúšik očakáva, že inovácie vytvoria neziskovky a štát ich následne podporí; Kolesárová vyzvala štát, aby stanovil jasné priority. Upozornili aj na neistotu a oneskorenia pri štátnom financovaní a na potrebu lepšej koordinácie donorov so štátom.
Slovensko má silné neziskovky, ktoré prinášajú do škôl inovácie, aj nadácie a donorov ochotných ich podporiť. Napriek tomu veľa dobrých projektov žije od grantu ku grantu. Na konferencii Eduforum 2026 na túto tému diskutovali dvaja donori a dvaja ľudia zo strany prijímateľov spolu s moderátorom Danielom Bútorom. Zhodli sa, že namiesto ročných darov treba dlhodobé partnerstvá. Pri otázke, kto má platiť veľké systémové zmeny a či má byť cesta k peniazom jednoduchšia, sa však ich názory rozišli. V článku prinášame hlavné zhrnutia z tejto diskusie, celý záznam si môžete pozrieť tu.
Kto sedel na pódiu
Na strane tých, ktorí peniaze dávajú, sedeli Martin Kubík z Nadácie Tatra banky a Martin Kúšik z Nadácie rodiny Kúšikovcov. Na strane tých, ktorí peniaze získavajú a posielajú ďalej, sedeli Martina Kolesárová, výkonná riaditeľka Nadácie Pontis, a Peter Halák z neziskovej organizácie Indícia. Kolesárová o sebe povedala, že je v „dvojjedinej úlohe“: Pontis totiž peniaze rozdeľuje aj získava.
Debata sa točila okolo troch otázok. Prečo sú granty stále veľmi často len na jeden rok? Ako sa k peniazom dostane malá neziskovka? A čo má vlastne platiť štát?
Rok je málo, desať rokov je veľa
Bútora otvoril prvú tému: experti sa zhodujú, že podpora inovácií na menej ako tri roky nemá systémový zmysel. Väčšina nadácií však na Slovensku funguje v ročných cykloch. Často ide o peniaze z dvoch percent dane, ktoré treba do roka vyúčtovať.
Martin Kúšik vysvetlil, prečo jeho rodina hľadá výslovne dlhodobé projekty. „Človek má tendenciu trochu preceňovať to, čo dokáže urobiť za rok, a podceňovať to, čo je možné urobiť za desať rokov.“ Porovnal to s lekárom či právnikom, ktorý sa tiež nestane špičkou vo svojom odbore za rok. Pripomenul aj ľudí na druhej strane. Tím v neziskovke potrebuje istotu, že „dostane zaplatené aj budúci mesiac, aj za pol roka“. Inak namiesto práce na zmene zháňa peniaze. A ak niekto daruje len preto, aby to mohol ukázať ostatným, „tak to vlastne nedáva žiadny zmysel“.
Martina Kolesárová pridala čísla. Daň asignuje 90 000 firiem, teda takmer tretina aktívnych firiem na Slovensku. Podľa nej je to výnimočný systém, no práve ten firmám „nainštaloval do hláv“ ročné myslenie, lebo peniaze z asignácie treba každý rok vyčerpať a vyúčtovať. Niektoré firemné nadácie už preto odkladajú časť rozpočtu na dlhodobé, takzvané strategické projekty. Podľa Kolesárovej by firmy, ktoré poukazujú dve percentá dane, teda verejné peniaze, mali povinne pridať aj vlastný dar. „To je niečo, čo zatiaľ v zákone nemáme,“ povedala. Dnes to robí len jedna z desiatich. Dlhodobo podľa nej uvažujú najmä individuálni darcovia, ktorí dávajú vlastné peniaze, no tých je na Slovensku len pár.
Martin Kubík začal ostrým „nesúhlasím“. Nadácia Tatra banky je podľa neho svojim projektom verná aj päť až pätnásť rokov. Peniaze vyplácajú po roku, no s dlhším partnerstvom nemajú problém. Problém vidí skôr na strane žiadateľov: „Keď sa tak spätne pozriem na posledných dvadsať takých diskusií, tak možno dve hovorili o dlhšom časovom horizonte a ostatné prichádzali s konkrétnym projektom.“ Porovnal to s projektmi v banke. Aj tam sa rozpočet schváli na roky dopredu, no peniaze sa uvoľňujú postupne, podľa toho, či projekt ide správnym smerom.
Moderátor Daniel Bútora nazval tento stav začarovaným kruhom. Žiadatelia si myslia, že donori chcú len ročné projekty, a tak celú energiu dávajú do viditeľného výsledku na konci projektu, napríklad do bylinkovej záhradky. „Bylinná záhradka je super, veď kto je proti bylinnej záhradke? Ale je to čerešnička na torte.“
Kolesárová dodala, že vyplácanie po roku je v poriadku, slúži ako kontrolný bod. Dôležitý je podľa nej „prísľub na začiatku“, napríklad na tri roky. Aj jednoročné granty majú zmysel, keď si donor a organizácia chcú spoluprácu najprv overiť. Stratégiu podľa Kolesárovej potrebujú aj donori, nielen neziskovky.
Kubík priznal, že Nadácia Tatra banky si stratégiu pred pár rokmi urobila s expertmi na vzdelávanie. „Najprv nás upratali - že niečo zmeníte, na to úplne zabudnite, váš prínos bude veľmi malý.“ Spolu potom hľadali, kam „dať to semiačko“. Stratégia im pomáha zostať vernými vybraným témam aj povedať nie, čo je pri vysokom počte žiadateľov ťažké.
Sedemdesiat žiadostí, sedem grantov
Peter Halák sa vrátil o krok späť. Malé granty podľa neho zmysel majú. „Pre bežného učiteľa fyziky je tritisíc eur suma, o ktorej sníva päť rokov. Ak sa však bavíme o systémových zmenách, tritisíc eur systémovej zmene nepomôže a jednorazová vec nás nikam neposunie“.
Halák pôsobil vo viacerých hodnotiacich komisiách nadácií a opisoval, aké to je z druhej strany. Ak nadácia rozdeľuje 100 000 eur po 2 000 eur, podporí päťdesiat organizácií. Keď sa však prihlási päťsto, štyristopäťdesiat z nich strávilo hodiny písaním žiadosti zbytočne. „Ja som čítal sedemdesiat takýchto žiadostí a vedel som, že z nich mám vybrať sedem,“ spomínal. Kvalitných bolo podľa neho aspoň päťdesiat. Kritizoval aj to, že na marketing výzvy sa niekedy minie viac peňazí než na samotné granty: „okrem stotisíc eur na rozdanie sa minie dvestotisíc na marketing okolo toho“.
Malá neziskovka s piatimi ľuďmi podľa neho tiež ťažko zistí, že nejaká nadácia ponúka aj dlhodobé, strategické partnerstvá. Na internete nájde väčšinou len ročné výzvy s formulármi a termínmi. Halák preto navrhol, aby bol systém grantov prehľadnejší. Aktivity Indície sú financované z viacerých zdrojov: zo štátnych či európskych peňazí, od donorov, z dvoch percent dane aj z poplatkov účastníkov na jej podujatiach. Halák však priznal, že ani jedno jej dlhodobé partnerstvo nevzniklo tak, že by podal žiadosť o grant. Všetky vznikli postupne, cez osobné stretnutia a odporúčania.
Navrhol preto, aby nadácie, ktoré chcú systémovú zmenu, spájali peniaze do väčšieho rozpočtu, napríklad v hodnote niekoľkých miliónov. S grantom za dvestotisíc eur sa školstvo nevychýli. Problémom podľa neho je, že mnohé nadácie chcú vidieť len svoje logo a nechcú, aby tú istú organizáciu podporovala konkurencia.
Martin Kubík s Halákovým návrhom, aby sa neziskovky k dlhodobej podpore dostávali jednoduchšie, nesúhlasil. Sám svoju reakciu označil za „kontroverznejšiu, trhovú“. Rozumie, prečo by to žiadatelia privítali, no viac sprístupnených nápadov podľa neho ešte neznamená lepší výsledok. „Nejaký taký salesový funnel tam je zdravý,“ povedal, teda prirodzené sito, cez ktoré sa lepšie nápady prebojujú. Pripustil, že nejaký dobrý nápad bez priebojnosti sa tak k peniazom nedostane. „A ja sa priznám, že toto mi tak nevadí.“ Porovnal to s firmou, ktorá môže čakať na pozvánku do tendra, alebo môže sama ísť a skúsiť sa opýtať. Zdravá je podľa neho rovnováha medzi dravosťou a poriadkom.
Čo má platiť štát
Bútora poznamenal, že Halákov príklad s pomôckami na fyziku je niečo, čo by v normálne fungujúcej krajine mal zabezpečiť štát, a školy by nemuseli „chodiť po žobrotu od nadácií“. Halák šiel ďalej: „Podľa mňa aj systémové zmeny by mal financovať štát.“
Martina Kolesárová povedala, že na Slovensku chýba práve táto debata: čo má zachraňovať filantropia a čo má platiť štát. Filantropia je podľa nej „minimálna suma peňazí“. Každý donor – štát, firma aj jednotlivec – by mal podľa nej prispôsobiť podporu fáze, v ktorej sa inovácia nachádza. Nový nápad potrebuje iný typ peňazí ako overený program, ktorý sa má rozšíriť na celé Slovensko. Ako príklad uviedla nedávnu výzvu ministerstva školstva na podporu škálovania, teda rozširovania inovácií. Bolo v nej 260 000 eur, jedna organizácia mohla dostať 20 000 až 60 000 eur a mala ich minúť do šiestich mesiacov. „My nenaškálujeme pre tisíc žiakov, desaťtisíc žiakov za dvadsať až šesťdesiattisíc eur,“ povedala.
Peter Halák potom opísal svoju skúsenosť so štátnym financovaním. Indícia patrí medzi organizácie, ktoré prevádzkovali regionálne centrá podpory učiteľov (RCPU), financované z Plánu obnovy. Ich práca sa mala skončiť 30. júna 2026. „Ja mám dvadsaťpäť zamestnancov, ktorí dvadsiateho deviateho júna nevedeli, či prvého júla majú alebo nemajú zamestnanie.“ Štát napokon našiel peniaze na mentorov, no manažment a ďalšie náklady dva mesiace nikto nepokryl. „Ja som namiesto štátu zháňal peniaze na ufinancovanie týchto ľudí.“ Podobne to podľa neho prebehlo aj s novými EduHubmi, ktoré nahradili RCPU od septembra. Zmluvu minister podpísal 14. septembra so spätnou platnosťou od 1. septembra. Prvé peniaze za september prišli 7. októbra, pričom výplaty mal Halák vyplácať 9. októbra. Kritizoval aj byrokraciu pri kontrolách. Jeho záver vyvolal v sále potlesk: „Keď štát chce robiť reformu školstva, tak to má byť povinnosťou štátu, aby to zabezpečil, aby to odfinancoval, aby tie veci fungovali, a nie že ja sa mám obhajovať, že potrebujem peniaze na toto.“
Martin Kúšik videl rolu štátu inak. Ako príklad uviedol organizáciu Cesta von, ktorú jeho rodina podporuje. Štát sa podľa neho desaťročia snažil riešiť situáciu v rómskych osadách, no bez výsledku. Nezisková organizácia prišla s inováciou, ktorá problém uchopila „pri koreni“, a dokáže ju aj zorganizovať. „To by štát nikdy nedokázal.“ Od štátu preto podľa neho netreba čakať, že inovácie sám vymyslí. Jeho úlohou je pochopiť, ktorá inovácia funguje, a zafinancovať ju ako systémovú zmenu.
Kolesárová pripomenula, že je prirodzené, keď inovácie vznikajú v neziskovom sektore. V istom momente však musí vstúpiť štát. Ako inšpiráciu uviedla fínsky inovačný fond Sitra. Fínsko si stanovuje veľké ciele, napríklad zbaviť krajinu bezdomovectva, a k nim spätne hľadá neziskovky aj firmy, ktoré pomôžu cieľ naplniť. Slovensku podľa nej chýbajú jasné priority štátu vo vzdelávaní, ku ktorým by sa dali hľadať riešenia.
Martin Kubík dodal, že pri niektorých projektoch dnes nadácia a štát financujú tú istú organizáciu, no navzájom sa nekoordinujú. Spoluprácu by si vedel predstaviť podľa vzoru z finančného sveta, kde štát dá záruku a banka úver, alebo kde sa peniaze párujú: „my ti dáme, ak si zoženieš druhú polku“. Nadácia by sa tomu podľa neho nebránila, „ale musí to niekto vybehať“.
Ako spoznať, že to funguje
Bútora sa donorov spýtal, podľa čoho posudzujú úspech podporených projektov. Vo vzdelávaní sa výsledky za rok či dva zmerať nedajú, a tak sa často vykazujú len čísla typu „vyškolili sme štyristo učiteľov“, ktoré o skutočnom dopade veľa nehovoria.
Martin Kúšik použil prirovnanie k pekárni. Pekáreň platí nájom, múku aj pekára. Či je úspešná, jej povie zákazník, ktorý si chlieb kúpi za cenu primeranú pre obe strany. Raz za mesiac či za rok vidí, či je v zisku alebo v strate, a to je vysvedčenie, ktoré jej vystaví zákazník. V neziskovom sektore je podľa Kúšika proces veľmi podobný, až na jednu vec: ten, komu pomoc slúži, za ňu neplatí. Chýba teda trhový mechanizmus, ktorý by takéto vysvedčenie vystavil.
Rozlišuje preto dva typy projektov. Niektoré sa dajú dobre zmerať, napríklad program Omama, ktorého úspech podľa neho stojí aj na spolupráci s Oxfordskou univerzitou. Iné sa číslami zmerať nedajú. Ako príklad uviedol projekt Sebestačné rodiny na Orave, ktorý pomáha približne sedemdesiatim rodinám v ťažkej situácii. Tam jeho nadácia hodnotí dve veci. Prvá je partner: po rokoch spolupráce vedia, či človek, ktorý projekt vedie, to „berie so srdcom“ a poctivo. Druhá je overenie na mieste, „dôveruj, ale preveruj“. Šéf ich nadácie sa náhodne vybraných rodín priamo pýta, ako im pomoc naozaj pomohla k sebestačnosti.
Na čom sa zhodli a kde sa rozišli
Všetci štyria sa zhodli, že na skutočnú zmenu vo vzdelávaní nestačia ročné granty. Treba dlhodobé partnerstvo, pri ktorom si donor aj organizácia postupne overujú, či idú správnym smerom. Zhodli sa aj na tom, že jasnú stratégiu potrebujú nielen neziskovky, ale aj donori. A že pri veľkých zmenách, ako je príprava učiteľov či rozvoj riaditeľov škôl, sa bez štátu nezaobídeme.
Rozišli sa v troch otázkach:
- Je dlhodobé financovanie naozaj problém? Kubík ho z pozície Nadácie Tatra banky necíti, dlhodobé projekty podporujú roky. Kolesárová však upozornila, že takých donorov je na Slovensku málo.
- Mať cestu k peniazom jednoduchšiu? Halák by uvítal väčšiu prehľadnosť, aby sa aj malá neziskovka dozvedela o dlhodobej podpore. Kubík považuje za zdravé, keď sa lepšie nápady musia prebojovať.
- Aká je rola štátu? Podľa Haláka má štát systémové zmeny platiť a zabezpečiť. Podľa Kúšika má inovácie vymýšľať neziskový sektor a štát ich má zafinancovať. Podľa Kolesárovej má štát najmä stanoviť jasné priority, ku ktorým sa budú hľadať riešenia.
Čo si odniesť
Na záver poprosil moderátor každého o jednu vetu pre ľudí v sále. Sám zopakoval myšlienku, ktorú v debate otvoril Kubík: od mentality „pýtame dary“ k mentalite „ponúkame partnerstvo“, a to nie na šesť mesiacov, ale na tri, päť či sedem rokov.
Peter Halák: „Kľúčové je nehľadať peniaze, ale mať jasno v tom, čo chce človek robiť. A ono tie peniaze prídu.“
Martin Kubík by si želal, aby sa štát inšpiroval firmami. V nich sa ukázalo, že rozvoj je kľúčový a téma „sedí väčšinou pri generálnom riaditeľovi“. Firma, ktorá rozvoj zanedbá, funguje len krátkodobo, a to isté podľa neho platí pre štát a vzdelávanie.
Martin Kúšik, ktorý žije v Prahe, vníma v posledných rokoch na Slovensku veľa negativizmu spojeného s politickou situáciou. „Slovensko nie sú naši politici. Tí sú tam dočasne.“ Darcovia aj neziskovky by sa podľa neho nemali nechať odradiť, ale naopak „šliapnuť na plyn“.
Martina Kolesárová vyzvala neziskovky, aby boli vo vzťahu s donormi sebavedomejšie a veľmi transparentné, lebo finančný vzťah je v prvom rade partnerský. Debatu uzavrela vetou, ktorá vystihuje, na čom sa diskutujúci zhodli: „Všetkým nám prajem, aby sme mali menej grantov na rok a viac partnerstiev na roky.“
Celý záznam z diskusie si môžete pozrieť tu.
https://www.indicia.sk/novinky/kto-zaplati-ucet-za-zmenu-skolstva