Dúfa, že ju nikto nenačape...

Ildikó Hizsnyai patrí k výrazným osobnostiam maďarskej prekladateľskej scény, ktoré dlhodobo prepájajú slovenskú a maďarskú kultúrnu platformu. Ako skúsená filologička a autorka presných interpretácií sa vo svojej prekladateľskej praxi dlhodobo venuje náročným textom slovenskej prózy, pričom k prekladateľským výzvam pristupuje s kombináciou hlbokého literárneho citu a systematickej akademickej precíznosti.

Počas svojej prekladateľskej rezidencie TROJICA AIR v Banskej Štiavnici zamerala svoju pozornosť na dielo Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče. Pobyt v tichom prostredí historického mesta využila nielen na samotnú tvorbu, ale aj na širšie uvažovanie o autorskej poetike, hraniciach kurátorského výberu a stratégiách, akými sa dá naložiť s vrstevnatou textúrou Vilikovského próz.

Tradičný rozhovor s redaktorom Michalom Krížom prináša pohľad do zákulisia prekladateľského remesla, zápasov s textom a hľadania ideálnej rovnováhy medzi originálom a cieľovým jazykom. Rozhovoru, ako zvyčajne, sekunduje záznam z debaty o diele s Petrom Darovcom, ktorý pozývame sledovať TU:

MK: Aj keď je prekladanie literárneho diela práca určite zaujímavá a kreatívna, zažívate pri prekladaní textu iritujúce alebo stresujúce situácie?

I. H.: Veru hej. Keď sa nedokážem naladiť na štýl daného autora, prípadne ak je opisovaná scéna ľudsky cudzia (napr. násilie), alebo samotná postava používa taký register, ktorý je mi neznámy (napr. podsvetie). V takýchto prípadoch sa prekladateľ cíti osamelý a trápi sa. Neprekladá, len prepisuje text do druhého jazyka. Našťastie, Pavel Vilikovský je mi najbližší a najmilší zo všetkých slovenských autorov, nemusím sa naňho nejako zvlášť naladiť, ale bez prípravy to nejde ani v jeho prípade. Najprv si text prečítam ako čitateľ a užívam si ho. Potom si nasadím okuliare filológa: robím si poznámky, vyhľadávam v databázach. Až na tretí kraj sa pustím do prekladu, vtedy už neriešim slovenský text, len píšem – po maďarsky.

MK: Mal by prekladateľ literárneho textu okrem ovládania daného jazyka na profesionálnej úrovni poznať miestne reálie, históriu, jazykové špecifiká, či citové zafarbenia jazyka?

I. H.: Jazykové kompetencie umeleckého prekladateľa majú svoje špecifiká. Ako akreditovaná skúšajúca pre maďarčinu v systéme ECL viem, že mnohí vynikajúci prekladatelia by neurobili skúšku ani na základnej úrovni, a pritom ich znalosti jazyka či samotného kultúrno-historického kontextu prevyšujú znalosti bežných rodených hovoriacich. Rozumejú však textu a ako literáti vycítia z kontextu aj tie najjemnejšie citové zafarbenia.

MK: Čo všetko musí ovládať a zvládnuť prekladateľ, aby čitateľ čítal vo svojom jazyku a nemal pocit, že číta preklad?

I. H.: Niekedy mám taký dojem, že všetko, plus ešte aj niečo navyše (smiech). Ale, ako hovoríte, skutočným cieľom prekladu je vytvoriť dojem originálu a v tej „akoby“ hre je aj čitateľ jeho spoluhráčom. Vie, že ide o preklad, ale málokto si pri kúpe knihy pozrie, kto daného autora preložil. Ak si to uvedomí počas čítania, je to vždy zlé znamenie pre prekladateľa: načapali ho, zbabral to.