Jeseň postupne patrí trojici zdravotníckych konferencií pod záštitou Hospodárskych novín, Trendu a SME. Tu je reakcia na prvú z nich.
My sme konferencie predbehli našou komornou diskusiou v rámci série Ekonomické reči, so septembrovým podtitulom Prečo životy zachraňujú zbierky a nie zdravotné poisťovne? Viacerí ste sa zúčastnili aj osobne a tí z vás, ktorí to nestihli, nájdu záznam na YouTube, prípadne medzi podcastmi.
Medzi témami panelov nemohol chýbať ani platový automat, tradične obhajovaný zástupcom LOZ. Jeho obhajoba bola postavená na tvrdení, že automat zodvihol mzdy a stabilizoval počty lekárov.
Klasický problém korelácie a kauzality. Naozaj toto dokázal platový automat, alebo to bol skôr výsledok ekonomického rastu Slovenska v období 2012 – 2019, ktorý viedol k vyšším daňovo-odvodovým príjmom a všeobecnému rastu miezd? Inak napísané, nerástli by mzdy zdravotníkov aj bez automatu? Tak, ako rástli v krajinách, kde žiadny platový automat nie je? To je, mimochodom, zvyšok Európy. Vo väčšine krajín síce existuje kolektívne vyjednávanie o mzdách zdravotníkov, to sa ale pravidelne opakuje a zvýšenie miezd musia tamojší zástupcovia zamestnancov opakovane vyjednať. A rokovania reflektujú napríklad aj aktuálnu ekonomickú situáciu v krajine či mieru mzdového dobiehania susedov.
Problém platového automatu nie je v časti „plat“, ale v časti „automat“. Sme vo svete, kde regionálne české nemocnice bežne ponúkajú lekárom náborové príspevky v desiatkach tisíc eur. Chytajú sa aj niektoré slovenské.
Mzdy by rástli aj bez automatu. Ale manažment nemocníc by mal voľnejšie ruky vo formovaní stratégie odmeňovania. Nedostatok lekárov v slovenských nemocniciach už zďaleka nie je takou horúcou témou, za akú sa ho ešte snažia naši odborári prezentovať. Je to skôr nedostatok konkrétnych odborností v konkrétnych regiónoch/nemocniciach. A ten plošné riešenie v podobe platového automatu nevyrieši.
Prišlo aj na nekonečnú kauzu záchrankového tendra. Záchranky boli a stále sú jednou z mála podoblastí zdravotníctva, kde Slovensko znesie porovnanie s najvyspelejšími krajinami – máme moderné vozidlá a solídne dojazdové časy. Z neschopnosti vlády pripraviť a uskutočniť tender však najskôr vzišiel typický záver: systém rozbiť a záchranky zoštátniť. Uplynulo vyše roka a nič sa neudialo, okrem nových nápadov. Ten najnovší znie – záchranky môžu súťažiť, ale len ako neziskové subjekty.
Tento fenomén si nazývam fetiš neziskovosti: ak nezoštátnim, tak aspoň zakážem zisk. Takéto myslenie je vždy jasným signálom, že jeho nositeľ netuší nič o tom, čo je zisk.
„Nezisková organizácia“ je iba právna kategória. Z ekonomického pohľadu aj neziskovky míňajú zdroje a vytvárajú hodnotu. Ak je hodnota vyššia ako minuté zdroje, tvoria ekonomický zisk. V opačnom prípade tvoria stratu. Rozdiel je primárne v účtovnom pomenovaní a daňovej klasifikácii.
Nič proti neziskovkám, veď aj INESS je jednou z nich. Môže záchranka fungovať ako neziskovka? Môže – a veľa takých existuje aj v zahraničí. Nezisková organizácia napĺňa účel, na ktorý bola založená. Môže ním byť aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Rozdiel oproti obchodnej spoločnosti je v jasnosti napĺňania tohto cieľa. Klasické účtovanie o zisku a stratách je z tohto pohľadu síce nie nevyhnutným, ale silným manažérskym nástrojom. Umožňuje motivácie jasne účtovne ukotviť. Považujem preto vymedzenie výberu súťažiacich na neziskovky za nezmyselné obmedzenie konkurencie, ktoré zároveň zo systému odstraňuje jeden zo silných manažérskych nástrojov.
Stále sami seba klameme, že poskytovanie služieb v zdravotníctve je nejaká mysteriózna činnosť, ktorá sa vymyká zákonitostiam zvyšku ekonomiky. Tak ako nedáva zmysel prikázať, aby všetky automobilky, železiarne alebo predajne potravín povinne fungovali ako neziskové organizácie, nedáva to zmysel ani pri poskytovaní záchrannej zdravotnej služby.
„V jednom pohľade zdravotníctvo slúži štátu. Pacienti v ňom nie sú klientmi, sú stránkami. Nemajú na výber, sú pridelení. Pacient je objekt systému. Poskytovatelia majú bližšie k úradom ako k podnikateľom. Vládnu tabuľky, jasná hierarchia moci a prísny formalizmus. Niečo ako policajný zbor, ktorý ako prirovnanie dokonca použilo aj KDH v tlačovke.
V druhom pohľade je zdravotníctvo výrobný ekonomický sektor s podnikateľmi, investormi, klientmi a súťažou. Štát v ňom hovorí, čo chce, ale nehovorí, ako to chce. Len kontroluje, či to dosiahol. Do rozhodovania vstupujú aj autonómni pacienti. Pacient je subjekt systému.“
https://iness.sk/cakaren-4-co-zaznelo-na-podujatiach-a-co-by-este-mohlo