V pondelok 20. júla som prijal zástupkyne organizácií Ženské kruhy, MAMILA, o. z., a Platforma rodín detí so zdravotným znevýhodnením.
Na stretnutí mi predstavili svoje výhrady k odbornému usmerneniu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky k výkonu práva maloletého dieťaťa na prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas hospitalizácie. Poukázali na to, že usmernenie v niektorých častiach ponecháva príliš široký priestor na rozhodovanie zdravotníckych zariadení, čo v praxi vedie k nejednotnému a v niektorých prípadoch aj diskriminačnému uplatňovaniu tohto práva.
Diskutovali sme aj o konkrétnych skúsenostiach rodín. Zástupkyne organizácií upozornili na prípady, keď zdravotnícke zariadenia prítomnosť rodiča pri dieťati neumožnia, podmieňujú ju zaplatením poplatku alebo ju obmedzujú s odvolaním sa na priestorové, prevádzkové či hygienické podmienky. Osobitne citlivá je situácia detí so zdravotným znevýhodnením, predčasne narodených a dojčených detí, ako aj detí z marginalizovaných rómskych komunít.
Za mimoriadne dôležitú považujem aj otázku účinnej kontroly dodržiavania týchto práv a existencie efektívnych mechanizmov, prostredníctvom ktorých sa rodičia môžu bezodkladne domôcť nápravy. Z informácií, ktoré mi boli prezentované, vyplýva, že v praxi tieto mechanizmy nie sú vždy dostatočne účinné.
Poznatky zo stretnutia v súčasnosti vyhodnocujem a na ich základe zvážim ďalší postup v rámci pôsobnosti verejného ochrancu práv.
Prítomnosť rodiča alebo inej blízkej osoby pri hospitalizovanom dieťati nemožno považovať za nadštandardnú službu. Ide o súčasť ochrany práv dieťaťa, rešpektovania jeho najlepšieho záujmu a zároveň o ochranu rodičovských práv. Právo dieťaťa na prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas poskytovania zdravotnej starostlivosti musí byť v praxi jasne garantované, účinne vymožiteľné a nesmie závisieť iba od interných pravidiel alebo kapacitných možností konkrétneho zdravotníckeho zariadenia.