Keď denný stacionár znamená viac než len službu

Pán Peter má 53 rokov a žije so svojou mamou – dôchodkyňou. Už niekoľko rokov navštevuje denný stacionár, kde nachádza to, čo mnohí z nás považujú za samozrejmosť – pravidelný denný režim, kontakt s ľuďmi a pocit, že niekam patrí.

Peter žije s psychiatrickou diagnózou. V dennom stacionári má zabezpečené odborné vedenie, rehabilitačné aktivity, sociálne kontakty aj bezpečné prostredie, ktoré mu pomáha zvládať každodenný život. Vďaka tejto službe je aktívnejší, samostatnejší a nemusí čeliť izolácii, ktorá je pri duševných ochoreniach častým rizikom.

Podpora však neznamená pomoc len pre neho.

Oporou je aj pre jeho mamu, ktorá sa o syna dlhodobo stará. Vie, že počas dňa je v bezpečí, medzi ľuďmi a pod dohľadom odborníkov. Aj vďaka tomu dokáže zvládať každodenné povinnosti a starostlivosť, ktorú si život s blízkym človekom s duševným ochorením vyžaduje.

Situácia sa však môže výrazne zmeniť.

Po plánovaných zmenách financovania sociálnych služieb od roku 2027 sa môže stať, že náklady na poskytovanú službu budú pre rodinu priveľkou finančnou záťažou. Mama pána Petra by ich zo svojho dôchodku nedokázala pokryť.

Ak by musel pán Peter návštevu denného stacionára obmedziť alebo úplne ukončiť, neprišiel by len o službu.

Prišiel by o každodenný program, o priateľov, o odbornú podporu aj o prostredie, ktoré mu pomáha udržiavať psychickú stabilitu. Hrozilo by zhoršenie jeho zdravotného stavu, strata sociálnych zručností a väčšia izolácia.

Rovnako vážne dôsledky by pocítila aj jeho mama. Starostlivosť o syna by zostala počas celého dňa výlučne na nej, napriek tomu, že sama je vo vyššom veku.

Príbeh pána Petra ukazuje, že financovanie sociálnych služieb nie je len otázkou rozpočtov a legislatívy. Rozhoduje o tom, či ľudia s duševným ochorením budú môcť naďalej žiť aktívny život vo svojej komunite a či ich rodiny zvládnu každodennú starostlivosť bez toho, aby sa samy ocitli na hranici svojich síl.